SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA I.
p.Alberto Maggi OSM
„Keby som bol pisateľom kníh, urobil by som anotovaný záznam rôznych úmrtí. Kto učí ľudí zomierať, učí ich žiť“ (Montaigne).
Znovu si privlastniť smrť .
V tridsiatych rokoch 20. storočia sa začala veľká zmena v koncepcii smrti, ktorá zodpovedá s posunom miesta, kde človek umiera. Od tých rokov narastajúci a dnes už prakticky bežný trend je, že ľudia už nezomierajú doma, ale v nemocniciach.
V obrazoch minulosti bola miestnosť umierajúceho vždy plná ľudí vrátane detí (ktoré sú dnes odstránené, „aby to na nich neurobilo zlý dojem“). Dnes už nezomierame medzi svojimi blízkymi, ale sami, zaintubovaní a napojení na prístroje.
Zmenil sa aj typ smrti, ktorý je žiaduci.
Najžiadanejšia smrť je dnes tá, ktorá bola v minulosti najobávanejšia. V skutočnosti mnohí ľudia nechcú vnímať chvíľu smrti, umierajú počas spánku. Tento typ smrti, ktorý sa dnes považuje za šťastný („Mal šťastie: zomrel bez toho, aby si to uvedomoval!“), bol v minulosti najobávanejší, a to natoľko, že modlitbové zvolanie znelo: „Od náhlej smrti, vysloboď nás, Pane!“
V minulosti bolo umieranie umením (artes moriendi), na ktoré sa človek starostlivo pripravoval a boli napísané mnohé príručky ako sa pripraviť na smrť (Nástroj dobrej smrti).
Dnes nielenže ľudia zomierajú v nemocnici, v desivej samote, ale samotný pojem smrť sa stal tabu, ako kedysi sex. Deti kedysi nevedeli nič o sexe, ale zvyčajne boli pripustené k lôžku svojich blízkych a boli svedkami ich smrti, ktorá sa považovala za normálnu skutočnosť patriacu k životnému cyklu, ako je to v prírode. Dnes sú o sexe veľmi informovaní, no skutočnú smrť (okrem tej násilnej vo filmoch) svojich blízkych nepoznajú.
Samotný koncept smrteľnosti bol cenzurovaný.
Už nezomierame na smrteľnosť, ale vždy hľadáme príčinu, od choroby po lekársku chybu atď. Dokonca ani o starších ľuďoch sa nikdy nehovorí, že zomreli na smrteľnosť, ale že ich koniec je vždy spôsobený niečím, čo treba poznať, práve preto, aby sme odstránili smrť ako cieľ ľudskej bytia, takmer ako keby bez tej či onej choroby človek mohol prežiť ktovie ako dlho!
Strašidelná komédia
Ovocím tohto tabu je strašidelná komédia, ktorá sa hrá okolo postele umierajúceho, ktorý nesmie poznať svoj skutočný stav, lebo inak dostane strach. Pacient musí zomrieť bez toho, aby vedel, že umiera („to nie je nádor… je to zápal žalúdka…“).
Človek už nemá právo vedieť, že zomrie a umierajúci je zbavený svojich práv.
Je ako malé dieťa alebo dementý človek v opatere svojej rodiny, ktorá to, prirodzene, robí pre jeho dobro, no zbavuje ho tak možnosti naplno prežiť vrcholný moment svojho bytia.
Do tejto komédie sa často zapája aj kňaz a keď ho zavolajú a upozornia, že pacient o ničom nevie a prosia ho, aby mu nič nepovedal, inak by sa „mohol zľaknúť“. Kňaz však vzápätí zistí, že umierajúci si je vedomý svojho skutočného stavu, ale prosí ho, aby to nedával vedieť jeho rodine, „aby sa nenaľakali…“
Zomierajúci človek, je odosobnený a považovaný skôr za objekt, na ktorý je potrebné zahrnúť starostlivosťou a záujem, než za subjekt, ktorý má byť sprevádzaný vo vrcholnej chvíli svojho bytia, teda svojej smrti, udalosti, ktorú ako takú treba zdieľať s ostatnými.
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA II.
p.Alberto Maggi OSM
Smrť ako dar
Okamih smrti človeka je v skutočnosti vyvrcholením jeho bytia a „darom“, ktorý sa dáva tým, čo zostávajú, aby im pomohol žiť chápajúc hodnoty smrti.
Jediná skúsenosť, ktorú človek môže mať so smrťou, je skúsenosť druhých, lebo nikto nemôže hovoriť o svojej vlastnej smrti.
Umierame pre druhých, pre tých, ktorí zostávajú, svedkov nášho bytia v jeho najslávnostnejšom a najdôležitejšom okamihu.
Posledným gestom lásky, ktoré môže človek vo svojom pozemskom bytí urobiť, je darovať vlastnú smrť a dať jej zmysel, ktorý ostatní môžu prijať. Paradoxom smrti je, že sa tak stáva pozitívnou, lebo umierajúci až do konca nemyslí na seba, ale na druhých, na to, aký význam bude mať jeho smrť pre druhých.
Živí, ale mŕtvi
Aby bol tento postoj k smrti možný, musíme mať jeho presný koncept.
Žiaľ, mnohých kresťanov sa Ježišovo učenie o živote schopnom prekonať smrť ani len nedotklo a stále prežívajú udalosti týkajúce sa smrti s mentalitou, ktorá je viac ovplyvnená židovským presvedčením o vzkriesení v posledný deň a gréckou filozofiou o nesmrteľnosti duše než novosťou, ktorú priniesol Ježiš.
Nový spôsob chápania smrti, ktorý priniesol Ježiš je formulovaný v Novom zákone prostredníctvom obrazov živých, ktorí sú už mŕtvi, a mŕtvych, ktorí sú však živí. V evanjeliách sú totiž postavy, ktoré napriek tomu, že sú živé, sú už mŕtve a iné, ktoré sú napriek tomu, že sú mŕtve, žijú…
Herodes: zombie
Do prvej kategórie, kategórie živých ale mŕtvych, evanjelisti zaradili Herodesa Antipu. Zorganizuje slávnosť, pri ktorej príde o hlavu Ján Krstiteľ, vinný z toho, že odsúdil Herodesovo cudzoložstvo s jeho švagrinou Herodiadou (Mt 14,1-12; Mk 6,21-29). Dôvodom oslavy sú Herodesove „narodeniny“, ale evanjelisti namiesto gréckeho výrazu, ktorý označuje výročie narodenia, používajú iné slovo (grécky genesiois), ktoré označuje spomienku na zosnutého v deň jeho narodenia.
Grécky jazyk v skutočnosti rozlišuje medzi genethia a ghenesia. Kým prvé slovo označuje výročie narodenia živého človeka, druhé je spomienkou na mŕtveho človeka v deň jeho narodenín (Genesias boli sviatky, ktoré sa slávili 20. septembra v Aténach, kedy sa obetovalo zosnutým).
Výber evanjelistov je zámerný: Herodes, ktorý predstavuje moc, sféru temnoty a smrti, aj keď je fyzicky nažive, je už mŕtvy, a keď má narodeniny, nemôže pridať život, ale iba smrť. Preto na hostine, ktorú ponúka, je jediným chodom hlava mŕtveho človeka: sú to mŕtvi ľudia, ktorí sa živia mŕtvolami!
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA III.
p.Alberto Maggi OSM
Beda boháčom!
Druhou kategóriou živých, ale mŕtvych sú v evanjeliách boháči, ktorých Ježiš oplakáva typickými vyjadreniami pohrebného náreku: „No beda vám, boháčom, lebo už máte svoju útechu. Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete plakať a bedákať“ (Lk 6,24-25).
Ježišove slová nie sú sdresované trom kategóriám ľudí (bohatí – nasýtení – smejúci sa), ale bohatým, ktorí sú spokojní a teraz sa smejú. Pán sa im nevyhráža („beda!“), ale oplakáva ich ako mŕtvych (to je rovnaký výraz, ktorý Ježiš použil pre tehotné ženy, obete vojny, keď narieka nad ich žalostným stavom, Lk 21,23). V skutočnosti evanjelista používa grécky výraz oùai, preklad hebrejského hoi, slovo, ktoré je súčasťou pohrebného náreku: „Jeho mŕtve telo uložil do svojho vlastného hrobu a žialil nad ním: „Ach, brat môj! [oùai adelphe]“ (1Kráľ 13,10; Jer 22,18).
Pre Ježiša sú bohatí už mŕtvi, živé mŕtvoly, a preto sa im netreba vyhrážať, ale ich ľutovať a oplakávať.
Bohatý človek je človek, ktorý nevyrástol (pozri Zachej, ktorý bol nízkej postavy (Lk 19,2), teda nebol rovný Ježišovi), nedosiahol minimum, ktoré človekovi umožňuje pokračovať v jeho bytí, lebo podľa evanjelií človek rastie do tej miery, ako je schopný darovať sa druhým. Dar seba samého ho núti vstúpiť do kategórie „pánov“, ako Kristus. Kým boháč je ten, kto má a drží si všetko pre seba, pán je ten, kto dáva a delí sa s ostatnými.
Mocní a bohatí sú tí, ktorých nevyhnutne zasiahne „druhá smrť“ (Zjv 20,14), udalosť, ktorá potvrdí zlyhanie ich života.
Druhá smrť
V Knihe Apokalypsa, kde je Kristus predstavený ako víťaz nad smrťou („Ten, ktorý bol mŕtvy a ožil“, Zjv 2,8), sa hovorí o druhej smrti, typický výraz judaizmu na označenie vylúčenia zo vzkriesenie, a ktorý si autor Apokalypsy privlastňuje: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života… Kto zvíťazí, tomu druhá smrť neuškodí“ (Zjv 2,10.11); „Šťastný a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moc…“ (Zjv 20,6; 21,8).
Okrem fyzickej smrti, ktorá nepreruší život veriaceho, existuje nebezpečenstvo definitívnej, úplnej smrti, ktorá uhasí všetku nádej do budúcnosti, nazýva sa druhá smrť.
Prvá smrť, ktorej podlieha každý, je biologická. Druhou smrťou je konštatovanie zlyhania života, nedostatočnej odozvy na životne dôležité podnety počas celého bytia: „More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť a Hádes vydali mŕtvych, ktorí boli v nich… Smrť a Hádes boli zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je druhá smrť“ (Zjv 20,13-14); „Ale zbabelci, neverci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči a modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou: to je druhá smrť“ (Zj 21,8).
Prostredníctvom týchto obrazov, typických pre pestrý prorocký jazyk, ponúka Apokalypsa poučenie a varovanie.
Človek, stvorený na obraz a podobu svojho Boha (Gn 1,26), je povolaný k plnosti života a k uskutočneniu plánu Stvoriteľa, už má „závdavok Ducha“ (2Kor 5,5), realizuje seba odpovedajúc na vitálne podnety, ktoré mu život prináša: každá pozitívna skúsenosť, ktorú má, mu pomáha definitívne rásť a dozrievať.
Pozitívne rozhodnutia uskutočnené počas jeho života v ňom realizujú Stvoriteľov plán a dávajú mu jeho definitívnu, teda večnú štruktúru.
Negatívne rozhodnutia rozkladajú a môžu zničiť obraz, ktorý bol človek povolaný vytvoriť, a keď príde biologická smrť, nájde človeka vyprázdneného, bez životných energií, už mŕtveho, čo znemožňuje jeho existenciu po smrti, lebo „človek zo svojej podstaty nie je ani smrteľný ani nesmrteľný, ale je stvorený s možnosťou vybrať sa oboma smermi“ (Theophilus, Ad Autol. II, 27).
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA IV.
p.Alberto Maggi OSM
Ježiš a druhá smrť
V evanjeliách sú rôzne obrazy, ktoré poukazujú na druhú smrť. V podobenstve Ježiš hovorí o sieti hodenej do mora, ktorá zbiera všetky druhy rýb. Potom sa tie „pekné“ (gr. kalà) nechajú, zatiaľ čo tie „zhnité“ (gr. saprà) sa vyhodia. Nie sú to morálne kategórie (dobré/zlé), ale životné: pekné alebo zhnité. Vďaka plnosti života sú pekné, dôsledkom plnosti smrti sú zhnité, teda zbytočné (Mt 13,47-49). Rovnaká metafora je použitá pre pekný strom a ten zhnitý, ten, ktorý nesie pekné ovocie, a ten, ktorý produkuje len hnilobu (Mt 7.17.18; 12.33; Lk 6.43).
Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša týmito slovami svojim učeníkom predpovedá prenasledovania, ktorým budú čeliť pre ich vernosť jeho posolstvu: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo [sôma], ale dušu [psychèn] zabiť nemôžu; Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v Hinome“ (Mt 10,28).
Ak opačný postoj voči hodnotám nespravodlivej spoločnosti môže spôsobiť prenasledovanie a stratu fyzického života (tela), prilnutie k hodnotám systému, ktorý reprezentuje mamona (Mt 6,24), zisk, bohatstvo, moc vedie k celkovému zničeniu vlastného bytia (života), ktorý je potom ako každý odpad vyhodený na smetisko Jeruzalema (Hinom/gr. Geènnon), aby bol úplne zničený.
Ježiš uisťuje prenasledovaných učeníkov, že hoci sa to može zdať nemožným, prenasledovatelia nikdy nezvíťazia, lebo medzi nimi a prenasledovanými stojí Otec a ten je vždy na strane prenasledovaných: ak je mamona boh, ktorý ničí a zabíja, Otec je Boh, ktorý dáva život.
Mŕtvi, ale živí
Od živých, ktorí sú mŕtvi, Nový zákon prechádza k mŕtvym, ktorí sú nažive.
Skúsenosť kresťanského spoločenstva bola taká, že Ježiš nekriesil mŕtvych, ale sprostredkoval živým život schopný prekonať prah smrti.
Táto viera bola medzi veriacimi tak hlboko zakorenená, že Pavol môže vyhlásiť, že už boli vzkriesení, hoci ešte nezomreli:
„a s ním nás vzkriesil [gr. synêgheiren, lat. conrescitavit] a daroval nám miesto [gr. synekathisen, lat. consedere fecit] v nebi, v Kristovi Ježišovi“ (Ef 2,6);
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení [gr. synegherthete] lebo ste uverili v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych, aj vás, čo ste boli mŕtvi…“ (Kol 2,12-13);
„Ak ste teda boli spolu s Kristom vzkriesení [synêgherthête]…“ (Kol 3,1).
Viera, že veriaci sú už vzkriesení bola v kresťanskom spoločenstve taká živá, že v apokryfných evanjeliách čítame: „Kto hovorí: najprv treba zomrieť a potom je vzkriesenie, je na omyle. Ak niekto nie je najprv vzkriesený, kým je ešte nažive, keď zomrie, už nebude vzkriesený“ (Vang. Filip 90).
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA V.
p.Alberto Maggi OSM
A Ježiš vydýchol…
Preto možno konštatovať, že v kresťanskom spoločenstve nebola viera vo vzkriesenie mŕtvych, ale v život schopný prekonať smrť, večný život, ten život, ktorý Ježiš mal v plnosti a ktorý mu nebol odňatý, ale ktorý daroval ľuďom (Jn10,18).
„Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? (Lk 24,5), takú otázku položili „dvaja mužovia v žiarivom odeve“ ženám, ktoré prišli ku Kristovmu hrobu a nepochopili, že vďaka kvalite života, ktorú Ježiš mal, prekročil prah smrti, preto ho nemôžu nájsť v hrobe.
Preto evanjelisti neopísali Ježišov koniec slovami, ktoré označujú umieranie (gr. apothsneskó, teleutaó), ale všetci píšu, že Ježiš „odovzdall/dal Ducha“ (paredóken to pneuma, Jn 19,30), alebo „vydýchol“ (exepneusen, Mk 15,37; Lk 23,45). To, čo evanjelisti opisujú, nie je scéna smrti, ale života a Ježiš toto gesto robí s plným vedomím.
Použitím slovesa vydýchnuť, ktoré sa pred evanjeliami nikdy nepoužívalo na opísanie smrti človeka, chcú evanjelisti naznačiť, že život sa Ježišovi neberie, ale je to on, kto ho dáva a odovzdáva Ducha, ktorého prijal od Otca vo chvíli krstu (Mt 3,16).
Život navždy
Večný život, ktorý má Ježiš v plnosti a ktorý ponúka tým, ktorí ho prijímajú, sa tak nazýva nie pre jeho neurčité trvanie, ale pre jeho kvalitu: jeho nekonečné trvanie je dôsledkom kvality.
Večný život nie je budúcou odmenou, ale stavom v prítomnosti a Ježiš o ňom vždy hovorí v prítomnom čase: „Kto verí, má večný život“ (Jn 3,15.16.36).
Večný život by sa nemal chápať ako posmrtný stav tých, ktorí sa v živote správali dobre, ale ako kvalita života, ktorá je hneď dostupná tým, ktorí prijmú Ježiša a jeho posolstvo a s ním a tak ako on spolupracujú na premene tento sveta realizujúc Božie kráľovstvo.
Ježiš vyhlasuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Jn 6,54; Jn 3,36; 5,24; 6,47; 6,54); „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,50-51). Kto ako Ježiš, Boží Syn, prijíma jeho chlieb a stáva sa chlebom, teda prameňom života, pre druhých má ako Kristus život božskej kvality, ktorý je schopný prekonať prah smrti: „Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky“ (Jn 8,51).
Ježiš uisťuje, že tí, ktorí žijú tak, ako on, čiže vždy konajú dobro, nezažijú smrť. Túto novú dimenziu života a smrti formuloval Ježiš prostredníctvom farizejskej myšlienky vzkriesenia (ale podstatne zmenil jej obsah), aby prehovoril k Židom, ktorí tejto teologickej kategórii rozumeli (Mk 8,31; 9,31; 10,34) pohanom Ježiš nikdy nebude hovoriť o vzkriesení, ale o živote, ktorý je schopný prekonať telesnú smrť: „ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,35).
Prechod od starého konceptu život–smrť–vzkriesenie k novému, ktorý uviedol Pán, je formulovaný v Jánovom evanjeliu v Ježišovej odpovedi Lazarovej sestre Marte: „Ja som vzkriesenie a život; kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť“ (Jn 11,25).
Ježiš neprichádza, aby predĺžil fyzický život, ktorý má človek, potlačil alebo na neurčito oddialil smrť, ale aby sprostredkoval plnosť života, ktorú má on sám, božský, nezničiteľný život, ktorý človekovi umožňuje prekročiť prah smrti.
Ježiš môže vyhlásiť, že je vzkriesenie, lebo je život (Jn 14,6). Keď sa táto kvalita života stretne so smrťou, ju prekonáva. Spoločenstvo, ktorá čelí fyzickému zničeniu Lazára, Ježiš uisťuje, že žije, lebo k nemu prilnul (verí).
Pre Ježiša vzkriesenie nie je odsunuté do ďalekej budúcnosti, lebo on, ktorý je život, je prítomný, a preto môže vyhlásiť: „Kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11,26).
Tých, ktorí žijú a prijali ho, Ježiš uisťuje, že nebudú mať skúsenosť so smrťou. Preto Cirkev 2. novembra nespomína na mŕtvych, ale zosnutých. Pre mŕtvych sa všetko skončilo, nie je čo sláviť. Ježišov Boh „nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38; Mt 22,32; Mk 12,27), nekriesi mŕtvych (Boh mŕtvych), ale dáva svoj vlastný nezničiteľný život živým (Boh živých).
Slovenským slov zosnutý sa prekladá latinský pojem defunctus (part. pass. od defungi, splniť, naplniť, dokončiť, pozri latinský výraz defunctus iam sum, „vykonal som svoj čas“) neoznačuje stav mŕtveho, ale konanie živého: je to ten, kto vykonal nejakú funkciu a ktorý teraz odišiel, čiže prešiel z jedného miesta na druhé, z viditeľnej dimenzie do neviditeľnej.
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA VI.
p.Alberto Maggi OSM
Narodenie-smrť
Pre správne používanie jazyka nemali by sme stavať život proti smrti a namiesto toho hovoriť o narodení a smrti ako o dvoch dôležitých aspektoch života: ako a vstupe a výstupe z pozemského bytia čo je súčasťou životného cyklu.
V oboch fázach dochádza k narodeniu a smrti. Novorodenec zomiera tomu, čo bol, a opúšťa svoj svet bezpečia a ochrany, aby mohol čeliť neznámu. Je to však jediná šanca, ako ďalej žiť, a len keď opustí matkino lono, bude môcť objaviť všetku lásku, s ktorou ho rodičia očakávali.
Deň narodenia
Podobne aj vo chvíli smrti človek opúšťa svet, ktorý mu poskytoval istotu, aby sa narodil do iného, ale iba tento prechod mu umožní zažiť plnosť lásky toho Boha, ktorý ho teraz zahaľuje svojím svetlom a vytvára z chvíle smrti – ktorý sa v dávnych dobách nazýval dňom narodenia (dies natalis), najdôležitejšiu chvíľu jeho pozemského bytia, je jeho korunovaním.
Obrazy umierania
Keďže sa nedá hovoriť o realite, ktorú nemožno naplno skúsiť počas života, evanjelisti aby naznačili realitu smrti používajú obrazy prevzaté zo životného kolobehu prírody, ako je klíčenie spánok, siatie, jas.
Spánok
„Dievča nezomrelo, ale spí“ (Mt 9,24);
„Náš priateľ Lazár zaspal… Lazár je mŕtvy“ (Jn 11,11.14).
Pojem cintorín pochádza z gréckeho slova koimêtêrion, čo znamená nocľaháreň, spálňa. V minulosti cintoríny nemali takú pohrebnú atmosféru ako dnes, keď sú vyhradené výlučne zosnutým.
Počas celého stredoveku ľudia mali veľmi familiárny vzťah s mŕtvymi, rovnako ako s vlastnou smrťou a bolo normálne nájsť na cintoríne obchody, obchodníkov, pisárov, tance a hry, takže v roku 1231 Rouenský koncil zakázal tancovať na cintorínoch a ďalší koncil v roku 1405 okrem tanca zakázal vstup na cintorín aj žonglérom a hudobníkom.
Pre prvých kresťanov smrť bola spánkom. Spánok nie je súčasťou smrti, ale životného cyklu.
Tak ako spánok je činnosť, ktorá umožňuje človekovi zotaviť sa z únavy a potom pokračovať vo svojom živote s väčšou silou, smrť je chvíľou v životnom cykle, ktorá mu umožňuje obnoviť svoje bytie s väčšou silou a energiou.
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA VII.
p.Alberto Maggi OSM
Siať
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24).
V obraze zrna, ktoré po zasiatí hnije a prináša bohatú úrodu, Ježiš ukazuje, že smrť len umožňuje uvoľnenia všetkej životnej energie, ktorú človek má.
Život, ktorý je v ňom obsiahnutý, čaká na to, aby sa prejavil v novej forme neporovnateľnej s predchádzajúcou:
„seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné, seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné; seje sa telo prirodzené [sóma psychikon], vstáva telo duchovné [sóma pneumatikon]“, (1Kor 15,42-44).
Človek má oveľa väčší potenciál, ako sa zvyčajne zdá. Z času na čas sa v našom živote tieto schopnosti objavia, zvlášť vo chvíľach núdze, keď čelíme nečakaným situáciám, ktoré nás nútia vydať zo seba všetko. Objavujú sa doteraz nepoznané energie, nečakané sily a neprebádané schopnosti lásky. Človek však v krátkom období svojho pozemského bytia nemá možnosť rozvinúť všetok svoj potenciál. Smrťou sa všetky tieto schopnosti a energie úplne uvoľnia a rozvinú a umožnia definitívny rast človeka.
Jas
V epizóde o Ježišovom Premenení (Mt 17,1-9; Mk 9,2-10; Lk 9,28-36) evanjelisti predstavujú stav človeka, ktorý prechádza smrťou. Túto epizódu umiestnili Matúš a Marek na „šiesty deň“, deň stvorenia človeka (Gn 1,26-31), keďže evanjelisti vidia v Ježišovi definitívne uskutočnenie Božieho stvorenia a prejav jeho slávy.
Petrovi, Jakubovi a Jánovi, učeníkom, ktorí budú svedkami jeho zajatia, chce Ježiš ukázať, že jeho smrť bude len prechodom k plnosti jeho stavu: „Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17,2).
V Ježišovi sa Božie stvoriteľské pôsobenie dovršuje a pôsobí v ňom žiarivá premena [metemorphóthé], počas ktorej jeho tvár žiari ako slnko. „Zažiarila ako slnko“ je výraz, ktorý naznačuje plnosť božského stavu („Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca“, Mt 13,43; Dn 10,6), ktorý Ježiš zjavuje vo svojej osobe. Ježiš, „odblesk Božej slávy“ (Žid 1,3), vyžaruje rovnakú nádheru ako slnko, ku ktorému bol Boh prirovnaný: „Jahve, Boh je slnko a štít“ (Ž 84,12). Bielosť šiat, ktorá je „ako svetlo“, je tá istá, ako u Pánovho anjela (je to sám Pán), keď ohlasuje Ježišovo vzkriesenie („Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh“, Mt 28,3).
Evanjelisti chcú prostredníctvom týchto obrazov ukázať v Ježišovi stav človeka, ktorý prešiel smrťou: človeka to nezmenšuje, ale premieňa, umožňuje mu prejaviť maximálnu nádheru.
Božie pôsobenie v Ježišovi bude také isté, aké vykoná v tých, ktorí sa ho pridŕžajú, ako píše Pavol v Druhom liste Korinťanom: „ A my, pretože nemáme závoj na tvári, my všetci odzrkadľujeme ako v zrkadle slávu Pánovu, premieňame sa [metamorphoumetha] na ten istý obrazna ten istý obraz, zo slávy do slávy; to robí Pán, ktorý je Duch“ (2 Kor 3,18; Rim 12,2).
Smrť ako premena
Posolstvo evanjelií hovorí, že prostredníctvom smrti človek pokračuje vo svojom bytí v inej dimenzii, v neustálom raste a premene seba samého k plnej realizácii, ako sa uvádza v prefácii pri omši za zosnutých: „Život nie je odňatý ale premenený.“
Pokračuje život sám, nie iba duchovná podstata človeka (duša). Život, premenený a obohatený dedičstvom dobra, ktoré so sebou človek prináša, vstupuje do plnosti božského stavu, ako píše autor Apokalypsy: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi. Áno, už odteraz, hovorí Duch, si odpočinú od svojich námah, lebo ich skutky idú s nimi“ (Zjv 14, 13).
Paradoxným spojením dvoch protikladných pojmov, akými sú smrť a blaženosť, autor konštatuje, že fyzická smrť nemá posledné slovo v živote veriaceho. Smrť nie je porážka alebo zničenie, ani vstup do stavu čakania, ale prechod do dimenzie definitívnej plnosti.
SMRŤ, PLNOSŤ ŽIVOTA VIII.
p.Alberto Maggi OSM
Večný odpočinok?
Zosnutí nezostávajú na cintoríne, na mieste mŕtvych, ale pokračujú vo svojej existencii v Božej plnosti, to je význam výrazu „si odpočinú od svojich námah“.
Odpočinok, na ktorý sa autor odvoláva, nenaznačuje zastavenie činnosti, ale božský stav ako Stvoriteľ, ktorý „si odpočinul po všetkom diele, ktoré vykonal“ (Gn 2,2). Smrťou je človek povolaný spolupracovať na stvoriteľskej činnosti Boha sprostredkovaním života ľuďom.
Smrť nevedie k večnému odpočinku chápanému v zmysle božskej nečinnosti na veky vekov, ale k aktívnej a životodarnej spolupráci s pôsobením Stvoriteľa. V tomto tvorivom konaní sa láska, ktorú mal zosnulý k svojim blízkym, neoslabuje, ale obohacuje tou istou silou lásky Otca. Smrť ľudské vzťahy neuvoľňuje, ale posilňuje.
Jediné, čo si človek odnáša so sebou do novej dimenzie života, sú skutky vykonané v jeho pozemskom bytí. Skutky, ktorými človek sprostredkoval život druhým, sú jeho bohatstvom, ktoré urobilo život večným už v tomto živote, spúšťajúc v ňom transformačný proces, ktorý smrť nezastavuje, ale posilňuje.
Život človeka sa v skutočnosti nepremieňa až po smrti, svoju premenu začal už počas jeho pozemského bytia.
V živote každého človeka prichádza bod, v ktorom jeho harmonický rast v biologických a duchovných či morálnych zložkách prechádza metamorfózou.
V priebehu rokov, ako človek rastie a upevňuje sa, dosahuje dospelosť, jeho telo začína svoj pomalý neúprosný úpadok až po definitívny rozpad.
Do istého veku človek postupne a harmonicky rástie a vývoj tela je sprevádzaný aj rozvojom intelektu, morálky, duchovnosti, nastáva však chvíľa jeho života, kedy biologická časť po dosiahnutí svojho vrcholu, začína postupne upadať, zatiaľ čo jeho duchovná časť pokračuje vo svojom raste k maximu svojej sily.
Zatiaľ čo duchovná časť jednotlivca sa bude naďalej rozvíjať, biologická zložka bude pokračovať vo svojom nevyhnutnom rozklade: „Preto neochabujme. Naopak, hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný človek sa obnovuje zo dňa na deň“ (2Kor 4,16).
Plnosť zrelosti zodpovedá nevyhnutnému rozkladu biologickej časti a nezničiteľný život zodpovedá smrti buniek.
Smrť sa už nepovažuje za zničenie, ale za premenu či realizáciu osoby, čo sa premieta do toh, čo „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).
Smrť, vytúžená (ale nie príliš)
V Starom zákone sa možnosť vzkriesenia ešte neobjavuje a ideálnou smrťou bola smrť patriarchov ako Abraháma a Izáka alebo kráľov ako Dávida v starobe, ktorí zomreli „starí a sýti života“ (Gn 25,8; 35,29; 1Krn 23,1).
Vďaka Ježišovmu posolstvu smrť prestáva vyvolávať strach, lebo už nenaznačuje koniec života, ale prechod k jeho intenzívnejšiemu rozmeru. Keď smrť prestane vyvolávať strach, vo viere, že ju Kristus navždy porazil („Smrť pohltilo víťazstvo“, 1 Kor 15,54), môže sa z obávaného okamihu stať dokonca túžba, ako píše Pavol vo svojich listoch: „Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z nášho tela a ísť bývať s Pánom“ (2 Kor 5,8).
V Liste Filipanom (Flp 1,23-26) Pavol píše, že by najradšej zomrel („pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“) a že sa ho zmocňujú protichodné pocity: byť plne s Kristom alebo pokračovať v živote v prospech svojho spoločenstva. Pavol uzatvára, že azda je lepšie pokračovať v živote pre dobro druhých: „Z mojej strany som presvedčený, že zostanem pri vás a že zotrvám a budem so všetkými vami na váš prospech a radosť z viery…“
(z talianskeho jazyka preložil Rastislav Dvorový)
