Nekrológ – o. Valér Čonka
O. Valér Čonka sa narodil 13.11.1934 v Chuste, na Podkarpatskej Ukrajine, v rodine gréckokatolíckeho kňaza o. Júliusa Čonku a jeho manželky Márie (rod. Mihaličovej), ako najstarší zo štyroch súrodencov. V roku 1938 bol jeho otec preložený na farnosť v Slavkovciach, kde o. Valér začal svoje povinnosti žiaka základnej školy. V ďalšom štúdiu pokračoval na 8-ročnom gymnáziu v Michalovciach, kde v roku 1953 zmaturoval. Tu, na internáte najprv u saleziánov, spoznal o. Andreja Šándora, SBD (Gorazd Zvonický) a neskôr u redemptoristov, na jeho štúdium dohliada blahoslavený o. Dominik Trčka.
V roku 1951 odišiel do večnosti jeho 40-ročný otec v dôsledku ťažkej choroby a utrpenia vo väzení, keďže nepodpísal prestup do pravoslávnej cirkvi. Rodina musela opustiť faru a tak matku so štyrmi deťmi prichýlili v pastierskom dome v Kačanove. Napriek tomu, že o. Valér túžil po vysokoškolskom vzdelaní, vzdal sa ho, aby pomohol mame finančne zabezpečiť rodinu. Začal pracovať na železnici a ako výpravca a svoje prvé vlaky vypravil z Bánoviec nad Ondavou, Stredy nad Bodrogom a Čiernej nad Tisou, ba aj v českých Litoměřiciach, počas základnej vojenskej služby.
Piatého augusta 1961 uzavrel sviatostné manželstvo s Margitou, rod. Fedorovou, ktoré požehnal o. Ján Hricov (v mlyne v Krásnej nad Hornádom). S manželkou vychovali dcéru Evu a syna Petra.
V rokoch 1961 – 1968 zastával pozíciu náčelníka stanice v Somotore. V tejto funkcii pôsobí neskôr na stanici v Moldave nad Bodvou. V roku 1971 prijíma funkciu inšpektora železničnej dopravy na Ústave podnikovej výchovy v Košiciach, kde sa presťahoval s rodinou v roku 1972. Jeho rukami prešlo množstvo výpravcov, výhybkárov, vlakvedúcich, ktorých učil ako riadiť dopravu. Ako odborník a skúsený „predpisár“ sa zúčastňoval na tvorbe dopravných predpisov platných v celom Československu. Svoju profesijnú kariéru ukončil ako kontrolór dopravy na Prevádzkovom oddiele v Košiciach v roku 1991.
O. Valér pri smrteľnej posteli svojho otca sľúbil, že ho bude nasledovať. Verný gréckokatolíckej cirkvi sa snažil tento svoj sen uskutočniť po uvoľnení situácie v roku 1969 a tak v roku 1971 sa prihlásil na teologické štúdium v Bratislave. Keďže mal rodinu a nebola možná externá forma štúdia, dosiahnutie jeho sna sa vzďaľovalo. Jeho duchovný život sa prehlboval účasťou na denných svätých liturgiách, na ktorých čerpal posilu od samotného Spasiteľa. Jeho blízkymi priateľmi v tomto období boli o. Július Mati a o. Rudolf Zachariáš (tajne vysvätení kňazi). Bola mu ponúknutá možnosť pokračovať v teologickom štúdiu tajne, u o. prof. Jána Ivana Mastiliaka, CSsR, za ktorým v dohovorenom čase, pravidelne chodieval do Prešova, aby postupne skladal skúšky z morálky, dogmatiky a všetkých dôležitých predmetov, ktoré patria k profilácii kňaza. „Starký“, ako sme doma familiárne volali o. Jána, ho vždy pochválil za jeho pripravenosť, o čom svedčia aj vynikajúce hodnotenia v jeho provizórnom indexe.
Po revolúcii v roku 1989 sa naskytla príležitosť, aby bol vysvätený. Kňazskú vysviacku prijal z rúk o. biskupa Jána Hirku 17. júla 1990. Jeho prvou farnosťou bola Závadka, pri Nálepkove, kde našiel zbožný a dobrosrdečný boží ľud. Po dvoch rokoch je preložený do farnosti Stankovce, neďaleko Sečoviec, kde pôsobil jeden rok. Od roku 1993 bol správcom farnosti Sačurov, kde mal svoje zásluhy aj pri stavbe farskej budovy a pod jeho pôsobenie patrili aj dve filiálky – Dlhé Klčovo a Lomnica (časť Vranov nad Topľou). V každej farnosti bol principálom viacerých bohoslovcov, ktorí na faru prichádzali ako domov.
Do dôchodku odišiel v roku 2004, ale naďalej vypomáha vo farnostiach (Vranov nad Topľou a Abramovce), kde bolo potrebné náhle zastúpiť kňazov. Až do veku 80 rokov chodieval pravidelne spovedať do katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove, 3-krát do týždňa na tri hodiny. Ako starému železničiarovi mu cestovanie nerobilo žiaden problém a často vo vlaku stretol tých, ktorých učil a ktorí sa mu vždy s radosťou prihovorili.
V roku 2013 udelil vladyka Ján Babjak SJ, prešovský arcibiskup metropolita, otcovi Valérovi za jeho zásluhy právo nosiť nábederník a v roku 2019 otca Valéra pri príležitosti jeho 85. narodenín vyznamenal vladyka Ján titulom protojerej s právom nosiť zlatý kríž.
Svoj dôchodkový vek prežil v modlitbe a službe vo farnosti Košice – Nad jazerom.
O. Valér miloval prírodu. Spolu s rodinou pochodil takmer celé Vysoké Tatry. Rád zbieral liečivé byliny a ich užívanie každému vrelo odporúčal. Medzi jeho záľuby patrili maľovanie obrazov a filatelistika. Mal rád ľudí a ľudia mali radi jeho.
Otec Valér, zaopatrený sviatosťami odovzdal svoju nesmrteľnú dušu do rúk Spasiteľa v sobotu, 26. februára, vo veku 87 rokov a v 32. roku kňazskej služby.
Navždy ostane v našich srdciach a spomienkach.
Večná mu pamiatka!
