Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo nazývaný Vianoce, cirkevnoslovansky Roždestvo) patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku. To vidno už z toho, že cirkev nám ako prípravu na tento sviatok (a sviatok Bohozjavenia) určuje 40-dňový pôst, ktorý sa ľudovo nazýva Filipovka. (Jeho ľudový názov vznikol z toho, že sa začína deň po sviatku sv. Filipa, inak s týmto apoštolom nemá nič spoločné.) Viac o pôste pred sviatkom Narodenia Pána (Filipovke) sa môžete dočítať tu.
Narodenie Ježiša Krista sa na Východe slávilo najprv spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára. Od 4. storočia sa Narodenie Pána slávi aj na byzantskom Východe 25. decembra podľa rímskeho vzoru. (Podrobnejšie o tom sa dočítate tu.)
26. decembra sa slávi druhý deň sviatku, označovaný ako Zhromaždenie (Zbor) presvätej Bohorodičky (liturgicky to nie je veľký sviatok, iba malý, tzv. šestiričný s veľkým slavoslovím). V našej cirkvi je zvykom, že po hlavnom sviatku sa na ďalší deň slávia tí, ktorí sú so sviatkom nejakým spôsobom spojení, preto 26. decembra slávime Zhromaždenie na česť/ku cti presv. Bohorodičky. (Podobne po Bohozjavení 7. januára slávime Zhromaždenie k sv. Jánovi Predchodcovi.)
Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človek, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis). Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy (a len v tejto súvislosti má zmysel), preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu…
Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil sa človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku (najprv mágom hviezdou a pastierom skrze ohlasovanie anjela, neskôr pri Jordáne hlas z neba – preto sa aj pôvodne tieto sviatky slávili spolu).
Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným – a takým je celý svoj život až po smrť na kríži – ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení, tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní.
To veľmi pekne vystihuje spev z proroka Izaiáša, ktorý spievame na Veľkom povečerí:
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
Čujte všetky diaľavy zeme! Mocní sveta, kajajte sa, lebo s nami Boh!
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
…
Ľud, čo prebýval v temnotách, uzrie veľké Svetlo. Vám, obyvatelia temnej ríše smrti, zažiari Slnko, lebo s nami Boh.
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
Lebo chlapček narodil sa nám a Syn je nám daný – a bude kniežatstvo na jeho pleci, lebo s nami Boh!
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
Prináša dokonalý pokoj a jeho meno je Anjel veľkej rady, lebo s nami Boh!
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
On je Zázračný radca, Boh mocný, Vládca, Knieža pokoja, Otec budúceho veku, lebo s nami Boh!
S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!
Ďalšie dôležité myšlienky sú vyjadrené v tropári predsviatku (spieva sa napríklad na cárskych časoch):
Keď Mária nosila v lone dieťa počaté bez muža, * dala sa zapísať v Betleheme * spolu so starcom Jozefom, * lebo pochádzala z Dávidovho rodu. * Nadišiel čas pôrodu, a nikde nebolo príbytku, * no jaskyňa sa ukázala Kráľovnej ako nádherný palác. * Rodí sa Kristus, ** aby vzkriesil kedysi padnutý obraz.
Zaujímavým detailom je fakt, že v našich bohoslužobných textoch sa všade hovorí o jaskyni – Ježiš sa totiž podľa tradície narodil v jaskyni (a nie v dome). V tom kraji sú jaskyne, ktoré sa používali ako útulok pre zvieratá. To má aj svoj prorocký význam, o čom bude reč neskôr pri výklade ikony Narodenia.
K novonarodenému Kristovi podľa správ evanjelia prichádzajú mudrci. V gréčtine sú označení ako magoi – mágovia (nie králi, to je až veľmi neskorá tradícia). Boli to vzdelanci, astrológovia, astronómovia, prírodovedci (niečo ako stredovekí alchymisti, nielen v negatívnom slova zmysle). Narodenie Krista ich priviedlo k pravému poznaniu, ako to krásne vystihuje tropár sviatku (prinášame doslovný preklad):
Tvoje narodenie Kriste Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti, lebo v ňom tí, čo slúžili hviezdam, boli hviezdou poučení, že sa majú klaňať tebe, Slnku spravodlivosti, a poznať teba z výšin východu. Pane, sláva tebe.
Zlato, kadidlo, myrha, ktoré priniesli títo mudrci-mágovia Ježišovi, sa vysvetľujú ako kráľovské dary. Ale možno by mohli označovať aj zlato ako dar kráľovi, kadidlo ako dar veľkňazovi (odkazuje na obetu) a myrha ako prorokovi (pomazanie). Myrha by však mohla byť aj pohrebná masť – ako náznak toho, že Boží Syn sa narodil ako človek nato, aby zomrel za naše hriechy.
Ďalším zaujímavým faktom je, Jozef bol už dosť starý a bol vdovec – vieme to z prastarej tradície, ktorej sa drží celá byzantská cirkev. Jozef bol vdovec a mal aj deti z prvého manželstva (Ježišovi bratia spomínaní viac ráz v evanjeliách). Pred Ježišovým narodením dokonca, podľa niektorých bohoslužobných textov (naznačuje to aj Biblia – Mt 1, 18-19), bojoval s pochybnosťami. Ilustrujú to tieto dve stichiry z cárskych časov:
Toto hovorí Jozef Panne: * Mária, aké to dielo vidím v tebe? * Nechápem a čudujem sa, môj rozum žasne. * Čím skôr odo mňa potajomky odíď! * Mária, aké to dielo vidím v tebe? * Miesto cti hanba, miesto veselosti zármutok, * namiesto chvály si mi priniesla potupu. * Nestrpím už ľudské urážky. * Veď bezúhonnú som ťa prijal od kňazov z Pánovho chrámu, ** a čo vidno?!
Keď Jozef kráčal do Betlehema a trápil sa, * volala si naňho, Panna: * Prečo sa rmútiš a znepokojuješ, keď ma vidíš tehotnú * a vôbec nepoznáš bázeň vzbudzujúce tajomstvo, ktoré je vo mne?! * Spoznaj neuveriteľné a už odlož všetok strach, * veď ten, kto teraz pre milosrdenstvo zostupuje v mojom lone na zem, * je Boh, hoci prijal telo. * Uvidíš ho narodiť sa tak, ako sa blahosklonne rozhodol. * Naplní ťa radosť a pokloníš sa mu ako svojmu Tvorcovi. * Jeho neprestajne ospevujú anjeli ** a oslavujú ho s Otcom a so Svätým Duchom.
Ikona sviatku
Pravý význam Vianoc nám pekne vysvetľuje ikona Narodenia Pána.
V jej strede je Kristus, ktorý leží v obdĺžnikovej sťaby truhličke v čiernej jaskyni. Jaskyňa znázorňuje temnotu, v ktorej bol svet, a Kristus prišiel do tejto temnoty ako Slnko spravodlivosti. Jaskyňa je zároveň aj predobrazom hrobu, do ktorého bude Ježiš pochovaný po ukrižovaní. Okrem toho je Kristus uložený akoby v rakvičke a zabalený podobne ako mŕtvola. To všetko odkazuje na to, že Ježiš prišiel na svet nato, aby sa obetoval za nás na kríži. Niektorí tiež hovoria, že rakvička odkazuje na košík, v ktorom sa Mojžiš zachránil z Nílu.
Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu – je položený medzi zvieratami. Na mnohých ikonách je Ježišovo poníženie zvýraznené aj tým, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. (Naopak Bohorodička je najväčšia, často výrazne väčšia ako ostatné postavy.)
V cirkevnoslovanských bohoslužobných textoch je pekne zachovaná slovná hra, ktorá používa protiklady termínov Slovo a bezslovesnyj. Bezslovesnyj označuje toho, čo nemá rozum (zvieratá a aj človek v hriechu), ale aj toho, čo nemá slov, nevie hovoriť (teda Ježiš – maličké dieťa). Kristus – Božie Slovo sa stáva bezslovesnyj (dieťa-nemluvňa), aby sa priblížil k nám, ktorí sme sa hriechom stali bezslovesnými (teda zvieratami, nerozumnými). Kristus – Božie Slovo sa dáva uložiť „v jasli bezslovesnych“ – do jasieľ nemúdrych, dobytka.
Vôl a osol v jaskyni odkazujú na Izaiášovo proroctvo (Iz 1, 3): „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí.“
Bohorodička je často znázornená v polosede alebo sede, čo naznačuje, že rodila bez bolestí, nie je zničená z pôrodu – lebo na tento pôrod sa nevzťahovalo Gn 3, 16: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti …“ Podľa jednotnej tradície celého kresťanstva Mária porodila Ježiša bez akýchkoľvek bolestí. Na niektorých ikonách je dokonca Bohorodička znázornená, ako sa klania svojmu synovi.
Hore sú znázornení anjeli, niektorí zvestujú pastierom radostnú zvesť a iní sa klaňajú narodenému Božiemu Synovi. Niekedy majú anjeli na znak úcty zahalené ruky.
Mudrci-mágovia sú často na koňoch a na hlavách majú perzské čapičky. Traduje sa, že keď perzské vojská plienili Svätú zem, vtrhli aj do Chrámu Narodenia v Betleheme a uvideli na ikone týchto mudrcov s perzskými čiapkami, chrám nechali na pokoji. Títo mudrci-mágovia boli prví pohania, ktorí uverili v Krista (zatiaľ čo pastieri boli prví Židia, ktorí uverili v Ježiša).
Hviezda, ktorá ukazuje zhora na novonarodeného Božieho Syna, má spravidla tri lúče ako symbol presvätej Trojice. V súvislosti s hviezdou, ktorá poučila mágov o narodení Ježiša Krista a priviedla ich k jaskyni, je zaujímavé poukázať aj na ďalší fakt. V staroveku si mnohí mysleli, že osud každého človeka je určený konšteláciou hviezd, pri ktorej sa narodí (aj dnes, žiaľ, niektorí týmto poverám veria a riadia sa tzv. horoskopmi). Ale keď sa narodil Kristus, tak aj hviezdy sa pohli a museli sa prispôsobiť – jedna „zišla“ do Betlehema, čo dosvedčuje, že Ježiš je ten, kto určuje beh dejín sveta.
Zaujímavým výjavom na ikone Narodenia je postava Jozefa sediaceho v rohu ikony. Sedí zamyslený a v pochybnostiach so skloneným pohľadom. Jozef je na kresťanskom Východe, či už na ikonách alebo v bohoslužobných textoch, vykreslený ako normálny muž s pochybnosťami. Na niektorých ikonách je Bohorodička otočená k Jozefovi a nie k Ježišovi, čo naznačuje, že Mária je vždy tam, kde sú problémy či pochybnosti vo viere, ona stále stojí pri nás. Pri Jozefovi je postava starca, ktorý sa s ním rozpráva. Podľa niektorých táto postava predstavuje pokušiteľa. Väčšina teológov je však proti výkladu, že muž zhovárajúci sa s Jozefom, je pokušiteľ. Skôr ide o proroka Izaiáša, ktorý prichádza k Jozefovi, ktorý ešte stále nerozumie tajomstvu Ježišovho vtelenia a narodenia. Izaiáš mu vysvetľuje, že teraz sa naplnilo jeho proroctvo o Panne, ktorá rodí syna Emanuela, čo znamená „S nami Boh“. (Iz 7,14n.)
V pravom dolnom rohu dve ženy, pôrodné asistentky, kúpu malého Ježiša. Týmto výjavom sa zdôrazňuje, že Ježišovo človečenstvo je skutočné a nie len zdanlivé, ako to tvrdili niektorí bludári. Ježiš vo vtelení prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a úplnosti, preto musel byť okúpaný, tak ako všetky novonarodené deti. Na niektorých väčších ikonách bývajú doplnené aj výjavy vraždenia betlehemských detičiek Herodesovými vojakmi a útek Jozefa, Márie a Ježiša do Egypta.
Liturgický aspekt – ako oslavujeme Vianoce
Deň pred Narodením Pána – teda 24.decembra zachovávame prísny pôst až do večera. (Ak tento deň pripadne na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na piatok.) V tento deň slávime ráno kráľovské hodinky – cárske časy. Na nich čítame žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie. Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmymi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia. (Treba podotknúť, že ak predvečer, teda 24. december pripadne na sobotu alebo nedeľu, vyzerá usporiadanie bohoslužieb trochu inak.) Večer potom slávime Veľké povečerie s lítiou (požehnaním chleba, pšenice, vína a oleja). Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň. Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda.
Na niektorých miestach sa u gréckokatolíkov, žiaľ, rozšíril zvyk slúžiť „polnočnú liturgiu“ – je to neodôvodnené napodobňovanie latinskej praxe, ktoré je znakom istého komplexu; eucharistická liturgia sa má sláviť na sám sviatok doobeda, nie v noci.
Na záver treba spomenúť pozdrav, ktorým sa my, gréckokatolíci, počas sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) zdravíme: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! (Slavíte!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!]
Kiež sa narodí a rodí neustále aj v našich srdciach a skrze nás do celého tohto sveta.
Andrej Škoviera
www.grkat.nfo.sk