V tom čase Ježiš videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.” Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!” Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.” On povedal: „Prineste mi ich sem!” Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí. A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. (Mt 14, 14-22)

Každý z nás už zažil situáciu v ktorej sme neriešiteľný zložitý problém chceli vyriešiť menej zložitým riešením. Do presne takejto situácie sa dostali Ježišovi apoštoli, keď prišli za Ježišom s naozaj veľmi empatickým riešením rozpustenia zástupov. Mňa osobne vždy fascinuje pozornosť apoštolov, s ktorou pristupujú k zástupom ľudí. Prichádzajú s dobrosrdečnosťou a záujmom o druhých, ale v Ježišovej odpovedi zažívajú šok. Vyše 10 000 ľudí a on im hovorí: „Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!“ Napriek prvotnému šoku z Ježišovej odpovede, nekývnu nad Ježišom rukou, ale robia to, čo im hovorí. Keď zástupy posadajú na trávu, Ježiš dobrorečí nad piatimi chlebmi a dvomi rybami a dáva učeníkom a tí rozdávajú tomuto obrovskému zástupu. Takto sa oni sami svojou službou stávajú „pokrmom“ pre týchto ľudí. A rozdať pokrm na sklonku dňa, pre vyše desaťtisíc ľudí, určite bolo veľmi náročné. Osobne si myslím, že nakoniec neboli na to sami, lebo keby tam sedel hocikto z nás, určite sa prirodzene zo zeme zdvihne a ide pomôcť týmto dvanástim mužom z Ježišovej družiny. Konečným výsledkom tejto služby bolo, že všetci jedli a všetci sa nasýtili.

Táto udalosť je nádherným predobrazom Eucharistie. Toto pozvanie „Vy im dajte jesť!“ je nám adresované zakaždým, keď slávime Eucharistiu: prijímame Jeho chlieb, aby sme sa sami stali chlebom pre druhých. Nemôžeme Eucharistiu brať ako svoju „súkromnú“ vec, nemôžeme zredukovať Eucharistiu len na jednoduchý náboženský úkon, alebo prejav pobožnosti. Lebo Pán nechce akty uctievania a obrady, ale v prvom rade život, ktorý sa stáva konkrétnym vyjadrením Otcovej lásky! Preto nemôžeme skrývať Krista „… pobožne do srdca svojho.“, ale musíme ho dávať!

A ešte jeden zaujímavý postreh: Na mieste udalosti rozmnoženia chlebov a rýb boli s Ježišom dve skupiny veriacich. Boli to ZÁSTUPY, ktoré prišli za Ježišom, aby ho videli, aby ho počúvali, aby predniesli nejakú aj tú osobnú prosbičku za uzdravenie chorých… Bolo im s Ježišom asi veľmi dobre, keď ani nepostrehli, že sa už zvečerilo… Zástupy prišli, ale potom aj odišli. Druhou skupinou boli Ježišovi UČENÍCI. Tí boli Ježišovi nablízku, tí ho nielen počúvali, ale aj robili to čo im hovoril, tí v tomto prípade v pote tváre poslúžili druhým a po skončení udalosti, ostali s Ježišom. Tieto dve skupiny veriacich môžeme vidieť aj v našich spoločenstvách. Sú to ZÁSTUPY veriacich, ktorí radi prídu na stretnutie s Ježišom, aj si ho radi v evanjeliu a v homílii vypočujú, aj mu zaspievajú, či prosbičku prednesú, ale keď stretnutie skončí, hneď za svojou „slepačou polievočkou a rezňami“ utekajú. A o týždeň znova prídu, lebo je im pri Ježišovi dobre. Ale sú tu a môžu tu byť aj UČENÍCI, ktorí sú stále s Ježišom, lebo On je súčasťou ich každodenného života a každej činnosti. Lebo neoddeľujú stretnutie s Ním od života s Ním. Lebo ho nielen počúvajú, ale aj čo hovorí konajú a v pote tváre poslúžia druhým a tak s Ním na veky ostávajú… Prvé je dobré a to druhé ešte lepšie.

Skúsme začať dnes tým, že sa staneme chlebom pre druhých. 🙂

Slava Isusu Christu!

o. Vladimír Varga

Farnosť Presvätej Bohorodičky Ochrankyne Košice – Nad jazerom © 2022 – Všetky práva vyhradené | created by gramit