Dnes Vám položím nasledovnú otázku: Máte súcit s Bohom?
Divná otázka, že? Ale nesmierne dôležitá! A hneď si aj vysvetlíme, prečo!
Poznáte všetci určite Ježišovo podobenstvo o Márnotratnom synovi (Lk 15,11nn). Keď Ježiš vravel toto podobenstvo, nepovedal ho tak úplne presne. Jednak preto, že to podstatné sa ešte len malo udiať, a jednak… ktovie? Nakoniec, chcel tým vyjadriť niečo iné… V skutočnosti je ale príbeh o nás – o márnotratných synoch a dcérach Otca v Nebi – omnoho dramatickejší!
V prvom rade: Otec nie je otcom, ktorý sa uspokojí s tým, že svojho strateného syna chodí vyzerať na najbližšiu zákrutu cesty. Robí omnoho viac: posiela za nami svojho staršieho, prvorodeného a jednorodeného Syna Ježiša Krista, aby nás našiel, zachránil a priviedol domov k Otcovi!
Ježiš teda prichádza k nám – a čo nachádza? Nachádza nás naprosto zotročených hriechom! Pokojne si to predstavte, ako keby ste boli zadĺžení obrovskú sumu nejakému mafiánovi… Kým nezaplatíte, ste jeho otrokmi, lebo vás môže ovládať, vydierať – má vás jednoducho v moci! A vy nezaplatíte, pretože nemáte z čoho zaplatiť!
V praxi sa Ježiš stal človekom, pretože bolo potrebné, aby vzal na seba naše hriechy a hriech na seba môže zobrať iba človek! Preto sa Ježiš stal človekom. A ako človek sa stal Ježiš zraniteľným! V Ježišovi sa Boh stal zraniteľným! V Ježišovi ste mohli Bohu streliť zaucho, zmlátiť Ho, okradnúť, obviniť z niečoho, čo nevykonal, zatknúť, súdiť, odsúdiť, popraviť… Lenže Ježišova zraniteľnosť ide ďalej! Omnoho ďalej! On sa nechal zraniť nielen následkami hriechu Kjfáša a slabocha Piláta, ktoré preň z ich konania vyplývali (čiže odsúdenie, bičovanie, hanba a poprava…), ale rozhodol sa vziať na seba všetky hriechy celého ľudstva a nechať sa zraniť všetkými následkami týchto hriechov! Krásne o tom vraví jeden takmer stratený výrok z Evanjelia: „Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.““ (Mt 8,16n). Všimli ste si? Choroby a slabosti sú následkom hriechu. Ježiš vzal na seba náš hriech, ale aj jeho následky: slabosti a choroby. To, že Ježiš uzdravoval, spočívalo v tom, že na seba tieto následky hriechov zobral!!! V praxi namiesto slov: „Vstaň a choď!“ mohol pokojne povedať: „Tvoju chorobu beriem na seba a tebe dávam svoje zdravie!“ Presne tak, ako ohľadom hriechu vraví: „Daj mi svoj hriech a ja Ti dám svoju vlastnú svätosť a spravodlivosť! Vymeňme sa!“ A v súvislosti s následkami hriechu to potom znamená: „Daj mi svoju smrť, svoje choroby a problémy, svoje vlastné zatratenie a odlúčenie od Boha – a ja Ti dám svoj vlastný život, svoje šťastie, ktoré v Bohu mám!“ Tento posledný, najdesivejší následok Ježišovej záchrannej akcie, je v Písme vyjadrený znova len jediným slovíčkom, jediným výkrikom, v ktorom Jednorodený Syn Boží, ktorý je od večnosti v lone Otca, volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46).
Uvedomili sme si ale, čo to v praxi znamená?
Niekedy si predstavujeme, že Ježišovo utrpenie – to boli tie dva dni, jedno bičovanie, jedno pribitie na kríž – a potom to všetko skončilo, koniec a Ježiš už si vegetí v Nebi u Otca. Nie je to tak…
- Po prvé, Ježišovo utrpenie nespočíva v pribití na kríž. Kríž – to je len niečo ako vonkajší symbol skutočného utrpenia, ktoré spočíva v tom, že Ježiš prežil následky našich hriechov, ktorými je odlúčenie od Boha – čiže v praxi peklo, ako to aj naznačuje apoštolské vyznanie viery, keď vraví o Ježišovi: „zostúpil do pekiel“! Tak, ako sa u človeka vnútorná bolesť a utrpenie (ktoré nevidíme) prejaví navonok plačom a slzami, aj Ježišovo utrpenie, ktoré vzniklo tým, že vzal na seba naše hriechy (a ktoré je našim očiam neviditeľné), sa navonok prejavilo krvou a pribitím na kríž. A rovnako ako slzy nie sú podstatou, ale len prejavom nášho skutočného, vnútorného utrpenia, aj Ježišovo utrpenie nespočívalo v tom, že bol odsúdený a ukrižovaný, ale v tom, že prežíval naše vlastné zatratenia! V porovnaní s tým bol kríž a bičovanie a všetko toto iba malá nepríjemnosť, ktorá nestála za reč…
- Po druhé: Ježišovo utrpenie stále trvá! Keby sa skončilo, nemohlo by v sebe pokryť hriechy, ktoré sa odohrali po ňom! Je to trošku zložitá predstava, ale pokojne si to predstavme tak, že zatiaľ čo z nášho hľadiska Ježiš zomrel na Kríži pred 2000 rokmi, z hľadiska večnosti na Kríži zomiera práve teraz – pričom toto „teraz“ pokrýva celé dejiny od Adama až po posledný výdych sveta na Konci vekov… Mimochodom, aj vďaka tomu môžeme túto Ježišovu obetu vo svätej liturgii sláviť a prežiť ako jedinú a práve teraz prítomnú!
Tušíte už, čo to v praxi pre nás znamená?
Znamená to, že Ježiš v pozadí platí strašlivo krutú cenu za každý jeden náš hriech! Reálne a skutočne! Tu a teraz! A vôbec nie je jedno, či ten hriech spáchame, alebo nie! Ježiš sa proste stal zraniteľný našimi hriechmi, pretože inak by sme nemohli byť zbožštení a spasení. My si síce môžeme povedať: Veď to sú len také maličké, všedné hriechy, veď Ježiš predsa vie, že som slabý človek, neviem to… – ale nič to nemení na fakte, že Ježiš po každom takomto hriechu v podstate akoby znova „ide na kríž“! Ja niekoho ohovorím – a Ježiš je pribitý na kríž! Poddám sa lenivosti – a Ježiš znova ide na kríž! Nasekám si ďatelinky z družstevného poľa – a Ježiš znova ide na kríž! Bez toho, aby sa sťažoval, aby nám to vyčítal… ba dokonca ešte v „prestávkach“ medzi týmto mučením, na ktoré Ho znova a znova kruto a nemilosrdne posielame, nám ešte stíha pomáhať, utešuje nás, oblažuje, uzdravuje…
Teoreticky si môžeme povedať: „Načo bojovať s hriechom? Veď lotor na kríži sa spasil v poslednej hodine života a ja sa tiež pred smrťou obrátim a hotovo, stačí!“ Alebo si povedať: „Veď Ježiš chápe, že som iba človek, som slabý, dnes to už tak nejde… veď On to určite pochopí…!“ Možno by to tak aj mohlo fungovať – hoci my už vieme, že spása rovná sa láska a láska sa predsa nemôže zniesť s chladnou vypočítavosťou a s náklonnosťou k hriechu, že?
Práve Láska je ďalší dôvod, prečo sa v Ježišovi Boh stal pre nás, ľudí, zraniteľným. Nielen preto, že láska tvorí spoločenstvo a v spoločenstve je základným prejavom lásky práve zraniteľnosť. V Biblii sa láska neustále spomína a charakterizuje aj ako milosrdenstvo. Milovať blížneho znamená byť k nemu milosrdný.
Znamená potom, že milovať Boha rovná sa mať milosrdenstvo s Bohom? Byť milosrdný a súcitný voči Bohu? V Ježišovi Kristovi nám Boh umožnil vstúpiť práve do takéhoto vzťahu.
Ježiš je ten, ktorý platí cenu každého nášho hriechu! Bez Neho by sme v ľadových vlnách hriechu zahynuli hneď na prvý raz. Vďaka Nemu ale napriek tomu, že do mora skáčeme – čiže hrešíme – tak necítime ľadovú bolesť smrteľne mrazivého mora, ale príjemné teplo kajuty, kam nás Ježišovo odpustenie a zachránenie vždy vynesie – ale za cenu toho, že v smrtiacom objatí ľadovej vody hriechu zostáva Ježiš!!!
Dnes to možno konečne pochopíme – a v srdci sa nám ozve obrovská bolesť a obrovský súcit! Pretože keby sme prestali hrešiť, Ježiš by mohol konečne z tej vody hriechu vyliezť von a prísť k nám do tepla a svetla kajuty Božieho kráľovstva, kam nás vyniesol! Iba kvôli nášmu hriechu musí ďalej ostávať vo vodách smrti a Jeho desivé utrpenie sa každým hriechom reálne a nesmierne citeľné znásobuje a zväčšuje!
Iste poznáte okrídlený výrok mnohých svätcov: „Radšej zomrieť, ako zhrešiť!“ za týmto výrokom sa ukrýva práve láska, ktorá je súcitom s Bohom! Oni to pochopili a preto si povedali: „Ježišu, to predsa ďalej takto nejde! Ja už nechcem, aby si kvôli mne toľko trpel! Už nikdy viac! Radšej zomriem, radšej podstúpim čokoľvek na svete – ale už Ťa nechcem ani raz poslať na Kríž, do temnôt pekiel, ďaleko od Boha, do ľadového smrteľného objatia hriechu! Už nikdy viac! Nie kvôli sebe – ale kvôli Tebe už nikdy žiaden hriech!!! Nikdy!!!“
A práve toto JE LÁSKA! Láska, ku ktorej nás Boh volá. Láska, kedy sa rozhodneme žiť Evanjelium a zanechať hriech nie kvôli sebe a tomu, že budeme Ježišom spasení, ale kvôli tomu, že je to Ježiš, ktorý neznesiteľne trpí každým našim hriechom – nekonečne viac, než sú všetky naše smiešne bolesti, problémy a trápenia z celého nášho života dohromady!
V Ježišovi môžeme Bohu konečne niečo dať. Tak, ako Ježiš prišiel k nám a svojim Krížom otvoril mreže nášho väzenia, v ktorom nás držal náš hriech a daroval nám slobodu – tak isto aj my teraz môžeme prísť k Ježišovi a v istom zmysle vyslobodiť Ježiša. Môžeme prísť k zábradliu „lode“ a zavolať na Ježiša tam dole, v ľadovom oceáne hriechu: „Poď hore! Do tepla! Už tam nemrzni! Ja už skákať do vody viac nebudem!“ Čiže – ja už hrešiť nebudem! Koniec! Dnešným dňom končím s každým hriechom! Už viac nechcem hrešiť! Už viac žiadne „všedné a bežné hriechy“ – veď to je obludné už len takto povedať: „Bežné a všedné odsudzovanie Ježiša na smrť!“ Bŕŕŕ! Koniec! Oddnes – aj keby som mal obetovať svoje zdravie, svoj majetok, kariéru, dobré meno, samotný život, všetko … čo je to nakoniec v porovnaní s utrpením Ježiša za jediný môj hriech? – oddnes už žiaden hriech! Dosť! Koniec! Z Lásky k Ježišovi: DOSŤ!
A tu sa začína spoločenstvo s Bohom. Pretože sa tu rodí Láska. Láska, vyjadrená súcitom s Bohom a túžbou oslavovať Boha, túžbou osláviť Ho pred všetkými ľuďmi, aby aj oni spoznali túto strašlivú Božiu Lásku ku mne, k nim, k celému svetu – a aby aj oni zanechali raz svoj hriech a aby tak aj u nich to obrovské a nezmerateľné Ježišovo utrpenie prinieslo ovocie a nevyšlo nazmar – a aby sa nakoniec aj u nich Ježišovi uľahčilo!